Kanchanaburská železnica si vyslúžila celkom príznačný názov „železnica smrti“. Ten sa spája predovšetkým s jej krvavou minulosťou, na ktorú dnes iste nie je nik hrdý. Na druhej strane, v súčasnosti je železnica smrti a jej, azda, najznámejšia časť — most cez rieku Kwai — vyhľadávanou turistickou atrakciou.
História železnice smrti sa začala písať ešte v 19-tom storočí, kedy sa zrodila myšlienka spojiť dráhou Thajsko a Barmu (dnešné Mjanmarsko). Na danú dobu však bol tento projekt, prakticky, nezvládnuteľný, a to po technickej, ako aj finančnej stránke, a tak sa nakoniec od tejto myšlienky upustilo — až do 2. svetovej vojny.
Na konci 30-tych rokov prebudili plány Kanchanaburskej železnice Japonci, ktorých hlavným cieľom bolo vojenské zásobovanie vtedajšej Barmy. Ako to už však v histórii býva, toto nebolo jediným cieľom. Za oponou driemal plán ovládnutia časti Indie. Čas bol neúprosný a hral proti Japoncom. Stavať sa začalo v roku 1942.
Sprvoti budovali železnicu smrti miestni obyvatelia, ktorí boli ochotní súhlasiť s absolútne neľudskými podmienkami — približne pol kila ryže a jeden dolár denne. Niet sa však čo čudovať, v tej dobe ich trápil hladomor, a tak boli vďační za akúkoľvek prácu, ktorá sa im naskytla. To však ešte nevedeli, čo ich na stavbe čaká.
Keby vedeli, že ich čaká smrť, do práce na tejto železnici by sa iste tak nehrnuli. Z pracovníkov umieral približne každý štvrtý. Neskôr k nim Japonci pripojili aj vojnových zajatcov. Celá stavba bola poznačená hladomorom, tropickými chorobami, neľudským zaobchádzaním dohliadajúcich vojakov, a nakoniec — smrťou.
Stavba však bola úspešná, zvládnutá aj po časovej stránke. Dovedna bola postavená počas 16-tich mesiacov, avšak vyžiadala si privysokú daň. Dnes je železnica smrti mementom pred neľudským zaobchádzaním a zároveň spomienkou na všetkých pracovníkov, ktorým vzala životy. A samozrejme, mysterióznou a nebezpečnou turistickou atrakciou.