Cesta na Koh Chang cez Ban Phe a Bangkok
Odchod z Koh Samed bol bezproblémový. Na výstupe žiadna kontrola, na vstupe na pevninu klasické zmeranie teploty a zápis do ručne písaného zoznamu cestujúcich z ostrova.
V meste Ban Phe som si sadol na lavičku a po pár minútach prišlo auto z požičovne Thai Rent, ktoré priniesli do Ban Phe z Pattaye za malý poplatok 30 €. Cena priestranného SUV Toyota Fortuner na jeden mesiac, so 70% zľavou bola 330€, vrátane poistenia nehody a škrabancov.
Vyrazili sme smerom Trat, prístavného mesta, z ktorého sa ide na najväčší, na východe ležiaci ostrov Koh Chang. 171 km cesty po poloprázdnej rýchlostnej ceste s plánovaným časom 2:30 hodiny. Na Koh Samed prichádzali správy o tom že sa jednotlivé oblasti alebo rajóny v Thajsku rozličnými spôsobmi bránia proti šíreniu korony, ktorá sa objavila v meste Rajong, v rovnomennej provincií, koncom roka 2020. Počet 60 novo infikovaných pre celé Thajsko, s počtom obyvateľov necelých 70 miliónov, na prvý pohľad zanedbateľný. Ale vláda Thajska, s celkovým počtom 79 mŕtvych za cely čas „pandémie“ považovala, aj vďaka veľmi striktným karanténnym opatreniam pre všetkých cudzincov, otázku za vyriešenú. Nevedel som si predstaviť obmedzenia pohybu v krajine s 70 miliónmi ľudí, najmä keď som si predstavil spleť ciest idúcich do a z Bangkoku. Cestná kontrola v blízkosti Bangkoku by paralyzovala thajskú metropolu.
Ban Phe leží práve v provincií Rajong a na ceste do provicie Trat leží ešte provincia Chanthaburi. Prvá cestná kontrola bola na hranici k Chanthaburi. Zastavili nás, vystúpili sme, zmerali nám teplotu, napísali sme sa do zoznamu a pokračovali sme v ceste. Sem tam sme prešli cez kontrolný bod kde nikto nebol. Ďalšia kontrola bola pred mestom Chanthaburi a aj tú sme, bez problémov zvládli. Už sme sa tešil, že sa budem večer kúpať na Koh Changu. Hotel som pre istotu nerezervoval. Povedal som si že s tým počkám, až kým budem na ostrove. Aj tak je väčšina hotelov prázdna.
Na poslednej kontrole, asi 30 km pred mestom Trat, nás zastavili, vystúpili sme, zmerali teplotu a zapísali do zoznamu. Následne nás odprevadili k nástenke z množstvom po thajsky napísaných formulárov. Vysvetlili nám, že ak nebývame v Trate, alebo nejdeme z Bangkoku (zelenej zóny) ale z Rajongu (červenej zóny) tak potrebujeme formulár miestneho hygienika, z miesta nášho posledného pobytu, teda Ban Phe. Zobrali mi pas, ktorý mi vrátili po našej U-otočke späť. Rozhodli sme sa vrátiť sa na pôvodné miesto a vybaviť si potvrdenie hygienika. Do Ban Phe sme prišli už príliš neskoro, úrady boli už zatvorené, tak sme sa ubytovali v peknom backpackersom hoteli Beach Box. Zistil som ze Ban Phe je dosť veľke mesto a letovisko pre thajcov, ale aj bydlisko pre množstvo „farangov“. Turistov, najmä thajských bolo zopár, ale miestny trh a neturistické obchody fungovali úplne normálne. Večeru som si dal v neďalekej peknej reštaurácii ...... ležiacej pri malom jazierku. Jedlo bolo vynikajúce, pivo chladné a personál rodinného podniku veľmi priateľský.
Na druhý deň ráno sme sa vybrali na miestny úrad, v ktorom sa nachádza aj hlavný hygienik. Veľmi milý pán, v stredných rokoch a celkom dobrou angličtinou, mi dal dva dosť komplikované, v čírej thajčine vytlačené formuláre. Podstata formuláru bola, že ideme z jedného miesta do druhého, a o tom existuje záznam, aj povolenie. Po asi pol hodine vypisovania som dostal štempel aj podpis. A čo teraz? Druhý pokus ísť na Koh Chang. Pravdu povediac som nemal chuť na ďalšie dohadovanie sa na troch až viac cestných zátarasách.
Povedal som si, že Budha nechcel aby sme išli týmto smerom, takže pôjdeme opačným. Logicky som si odôvodnil, že je nemožné kontrolovať príjazdové cesty do Bangkoku, takže hor sa smer Bangkok. Cesta do Hua Hin trvá asi päť hodín, cez špičku v Bankoku, rozhodol som sa zastaviť sa na jednu noc v Bankoku a navštíviť moju obľúbenú, neprávom znevažovanú Khao San Road. Backpackerské srdce hlavného mesta. Na ceste bolo pár kontrol, ale ozbrojený opečiatkovaným formulárom som sa nebál ničoho a prešiel všetky bez problémov. Malo sa ukázať že som formulár nepoužil ani raz...
Dorazili sme do Bangkoku, ubytovali sa u priateľov a vyrazili na Khao San Road. Počas asi 20 rokov cestovania do juhovýchodnej Ázie som cestu zažil v rôznych stavoch preplnenia turistami. Od voľného príjemného prechádzania sa až k predieraniu sa davom a šialeným hlukom navzájom sa prehlušujúcich barov a diskoték, takže o rozhovore ani pomyslieť. Dokonca som bol na nej, týždeň po potlačení nepokojov, kedy som letel v poloprázdnom lietadle a bol v kráľovskom paláci skoro sám. Ale aj vtedy to na Khao Sane žilo!
Inak teraz. Cestu som nespoznal. Nevedel som, že je taká obyčajná, nevýrazná. Bez uličných obchodov a pojazdných bufetov, bez zmesi turistov z celého sveta aj domácich, od boháčov po žobrákov pôsobila cesta, ako kulisa filmu z vyľudneného mesta.
Otvorený bol jeden bar, ale ten zatváral o 20:00, my sme tam s priateľmi prišli o 19:30. Čapované pivo samozrejme bolo skysnuté, lebo ho nemal kto piť. Na ulici bol presne jeden pojazdný street food bicykel, jedna predajňa ovocia, dvaja skateboardisti, jedno kaderníctvo a jeden bar plný miestnych s obchodom, v ktorom mi však povedali že sú zatvorený. Nemali ale nič proti tomu, aby som si natočil zatvorený bar plný ľudí... Neostávalo ako presunúť zábavu do súkromia. Skočili sme do môjho obľúbeného 7Eleven, nakúpili a išli k priateľom na byt.
V druhé ráno som vyrazil smer Hua Hin.
