Druhý týždeň na ostrove Koh Samede
Užívať sa dá aj za polovičnú cenu, ale pozor na „beach office“!
Na druhý týždeň, som sa nasťahoval do Tok’s Little Hut, rezortu s milými jednoduchými domčekmi a recepciou, ležiaceho neďaleko hlavnej pláže Sai Keaw na východe ostrova. Bar a reštaurácia na pláži boli zatvorené. V zariadení som bol samozrejme sám. Cena 800 bathov (22 EUR) za domček a noc - asi tretinová z predošlého ubytovania.
Prešiel som sa, po asi jeden kilometer dlhej pláži. Dve tretiny hotelov a väčšina reštaurácii bolo zatvorených. Za týždeň som stretol asi 5 „farangov“, to jest belochov. Väčšinou to boli „expats“, čo sú dlhodobo v Thajsku pracujúci alebo žijúci cudzinci.
Každé ráno som si zabehol na pláž Ao Tubtim, kde mali v café „Black Pearl“ najlepšie „ice cappuccino“ a najlepšie „ice matcha latté“. Neviem ako je to možné, ale v Thajsku majú vynikajúcu kávu. A to nielen v Starbuckse a Amazon Café, ale skoro v každej kaviarni. Výrazná káva, horko-čokoládovej chuti, sa pestuje na severe Thajska, v oblasti Chiang Mai a Chiang Rai. Tu sa pestujú aj najlepšie čaje „oulong“, (čítaj ulóng). Čaj zlatistej farby s vyváženou horko sladkou chuťou, aj bez cukru.
Po rannej rozcvičke som sa prešiel do obchodného mestečka, kde som si v pojazdnej motocyklovej predajni kúpil neskoré raňajky. Všetky predavačky ma už poznali a úctivo ma s typicky thajským smiechom zdravili. Sympatická Naam, šoférka, majiteľka a predavačka v jednej osobe, mala všetko, na čo som mal chuť: očistený mini ananás, mandarinky, čerstvý kokos, banány, oriešky. Mala ale aj „obedové menu“ vo forme do sáčkov plnených polievok a hlavných jedál. Všetko stálo od 20 do 50 bathov (od 0,55 do 1,40 EUR).
Svoje druhé, hlavné jedlo som si kupoval na miestnom food markete pre domácich, kde majú presne to isté ako vo food markete pre turistov na hlavnej ulici, ale za polovičné ceny. Namiesto 100 – 200 bathov za jedlo 50-100 bathov.
Keď som mal chuť na európske jedlo tak som si zašiel do Café Chang, kde majú okrem thajských jedál aj mexickú a taliansku kuchyňu. Fantastické sú domácky v peci vyrobené a následne so syrom zapečené tex-mex nachos.
Večer, som si sem tam zahral volejbal s miestnou mládežou, ktorých úroveň pokrývala celú škálu, od dobrých hráčov, až po deti ktoré to hrali asi prvý krát. Čo ma ale prekvapilo, bolo to, že nikto na nikoho nepokrikoval, keď pokazil loptu. Naopak to vždy vyvolalo veľký smiech u oboch mužstiev. Volejbal sa naozaj hral, aby si všetci s radosťou zabavili, a nie na to, aby niekto vyhral, respektíve ponížil porazeného.
Po úspešnom zápase som si dal pár čapovaných Leo pív v rodinnom Lido Beach bare, hotela Nong Nuey, ktorý je hneď vedľa monumentu morskej panny, ktorá je symbolom ostrova. Príhoda sa až neuveriteľne podobá rozprávke Hansa Christiana Andersena. Morská panna sa zaľúbi do princa, zachráni mu život a porodí mu dieťa. On hrá na flaute, ona ho denne zamilovane počúva. A tak ako v Disney verzií, je v príbehu aj tučná morská príšera, ktorá sa premení na krásnu morskú pannu, aby zmarila lásku ľudí dvoch svetov...
Ak som mal chuť na dobré vínko, tak som si skočil do 7Eleven, kde za „priateľskú cenu“ od 500 – 600 bathov (14 – 17 EUR), predávali celkom dobre čilské červené a austrálske biele vína. To vám rýchlo pokazí stanovený rozpočet na deň, ale je to stále lepšie, ako si dať toto isté víno v reštaurácií za troj- až štvornásobok ceny.
Vstupovať do obchodov môžu len ľudia s štandardnou teplotou. Tú zmeria elektronický diaľkový teplomer, pred ktorý predložíte ruku v štýle „Ave Cezár“. Keď zapípa vľúdne, vstup voľný. Ak máte teplotu, tak asi zaznie siréna s následnou vašou evakuáciou von. Ale to som našťastie nikdy nezažil.
Aj keď si myslíte, že som na dlhodobej dovolenke a len si užívam, musím vás vyviesť z omylu. Ja tu aj pracujem. Rovnaký počet hodín ako doma. (Nie nie je to hodinka denne ). A na prácu potrebujete vhodné miesto. Miesto s dobrou energiou a tichom. Kto by nechcel mať kanceláriu na pláži? Ja som si tento sen splnil. Na dva dni som si svoj „beach office“, otvoril v prázdnej kaviarni na piesku, 5 metrov od romantických vĺn mora. Šum mora, k tomu ľahký závan slaného vzduchu. „Die pure Romantik“. A samozrejme v plavkách a bosý, ako inak. Po dvoch dňoch, sa ale malo ukázať, že tento nápad nebol až taký geniálny. Niežeby som nebol produktívny, v tak romantickom prostredí. Ani to neboli húfy turistov, letiaca lopta, otravný predavači značky „beach boys“ (tí v Thajsku neexistuju...), alebo výskajúce a hrajúce sa na pláži deti.
Mylne som si myslel, že som na pláži sám. Boli tam avšak, okrem mňa, ešte miniatúrni a neviditeľní obyvatelia piesku. A keďže určite dlho nedostali pod zub nejakého turistu, s jemnou citlivou pokožkou, vrhli sa všetky na mňa. Problémom bol však fakt, že sa efekt ich hodovania, dostavil nie okamžite, (to by som vedel rýchlo reagovať útekom), ale až po dvoch dňoch. Ale zato o to ohromujúcejšie. Napočítal som si po celom tele 275 bodnutí piesočnými blchami. A všetky svrbeli ako uštipnutie komára, ale krát desať. Skočil som do malej lekárne, kde mi poradili, že sa mám umyť propolisovým mydlom, následne natrieť octom a potom použiť krém proti alergickým reakciám. Všetky úkony som precízne, tri krát denne plnil, ale útlm svrbenia a sčervenania, sa dostavil až po troch dňoch. V preblúznených dvoch nociach, kedy som chcel doslovne vyskočiť zo svojej kože, sa mi snívalo o pracovníkoch vybuchnutej černobyľskej atómovej elektrárni, ktorí sa postupne rozkladali po šialenej porcií žiarenia.
David, anglický majiteľ hotela a reštaurácie Sea Breeze, kam som presunul na ďalšie dni svoj „beach office“, mi s úsmevom povedal, že moje telo nie je zvyknuté na blchy a preto prílišne reaguje. On, po desiatkach rokov na Koh Samede, už nemá žiadnu reakciu na poštipnutie. Ma 70 rokov a pôvodne chcel ísť do dôchodku a prenechať vedenie hotela, reštaurácie, obchodíka a rezortu Lost Resort, (ktorý vyzeral tak ako jeho názov hovoril – stratený), svojej dcére. Skolabovanie turizmu, ale jeho plány zrušili. Na moju otázku, z čoho teraz žijú, povedal, že sa uskromnili a raz denne chodia loviť ryby, takže nemusia hladovať. A okrem toho na ostrov chodilo, väčšinou cez víkend, zopár Thajcov z pevniny, ktorí urobili reštauráciám a hotelom aspoň minimálny obrat.
Pracovne-oddychovo-liečiteľský týždeň ubehol rýchlo. A už som sedel v člne, ktorý ma viezol na pevninu do prístavu Ban Phoe. Zamával som zlatej soche morskej príšery, ktorá stojí na konci mohutného pristávacieho móla. Ako som sa dozvedel, robustné betónové mólo má zabrániť tomu, aby príšera vstúpila na ostrov. Keďže som ju na ostrove nikdy nevidel, vždy len v prístave, tak sa dá vysloviť hypotéza, že architektonický skvost, (nie podľa gusta každého), splnil svoje poslanie.
Ďalším mojím cestovateľským cieľom bol ostrov Koh Chang. Či sa mi podarilo sa na neho dostať sa dočítate v ďalšom pokračovaní.
