Prvý týždeň
Eufória z nového prostredia, postupného pokroku a novej spoločnosti
Prvé tri dni boli v znamení oboznamovania sa s novým prostredím, novými pravidlami, novými „spolukaranténníkmi“, aj personálom. Moja suita je naozaj veľkorysá, ako sa patrí na 4-5 hviezdičkový hotel v Thajsku. Ale neprišiel som do Thajska tráviť čas v hotelovej izbe...
Mojim životným priestorom sa stala terasa o asi 8 m2 vychádzajúca do skutočne nádhernej tropickej záhrady, ktorá je krásna nielen cez deň, ale najmä v noci (keby neboli tie komáre).
Samota mi na začiatku nevadila, naopak. Tešil som sa, že môžem byť sám so sebou, môžem sa venovať tomu, čomu chcem kedy chcem (okrem vecí ktoré nesmiem, ako ísť si zaplávať do 5 metrov vzdialeného bazéna alebo 100 m vzdialeného mora), neberúc ohľad na žiadneho spolubývajúceho. Rodinného príslušníka, alebo kamaráta.
Vytvoril som si svoj „ideálny rytmus dňa“, na ktorý som bol patrične hrdý.
• 7:00 Budíček. Čaj s meditáciou na terase, s pozorovaním veveričiek skáčucich z palmy na palmu
• 8:00 Rozcvička s dýchacími cvičeniami
• 9:30 Raňajky
• 10:00 Literárny čas venovaný knihám, na ktoré som doma nemal čas a kľud. Literárny čas bol prerušovaný pozorovaním hore dole chodiacich hostí, ktorí, ako som sa od nich dozvedel, mali každý jednu hodinu na to aby sa prechádzali po cestičke v parku hore dole. Sem tam sa niekto pristavil a prehodili sme pár zdvorilostných fráz. Je tu pestrý „mišung“ z celého sveta pozostávajúci z turistov a ľudí ktorí v Thajsku buď pracujú alebo žijú.
• 12:00 Predobedná meditácia s pohárom vínka s počúvaním hudby a chytaním vitamínu D
• 13:00 Obed
• 14:00 Siesta
• 14:30 Druhá rozcvička. Moje telo si pýtalo viacej pohybu, nedokázal som iba sedieť celý deň na terase.
• 15:30 Učenie sa thajčiny, prerušované debatami s okoloidúcimi hosťami.
• 17:30 Komunikovanie s Európou cez hlasové služby.
• 18:00 Večera.
• 19:00 Večerná meditácia na terase.
• 20:00 Práca na laptope. Odpovedanie a písanie mailov.
• 22:00 Prechádzanie sa na terase s hudbou.
• 23:00 Počúvanie audio knihy v posteli.
• 24:00 Zaslúžený spánok po aktívnom dni.
V prvý večer som si prešiel všetkých asi 40 medzinárodných kanálov, ale okrem na National Geographic a Deutsche Welle išli na všetkých kanáloch buď hrôzostrašné správy z celého sveta, lacné akčné trháky alebo srdcervúce ázijské telenovely. Na druhý deň som vypol televízor z elektriny, pretože som zástrčku potreboval na dôležitejšie veci a to je ranné varenie vody na čaj. Tak to aj ostalo.
V tretí deň som bol na prvom testovaní v hoteli a po negatívnom výsledku, ktorý mi oznámili ešte v ten istý večer, som si mohol vybrať svoju hodinku prechádzania a „socializovania“ sa. Zvolil som si čas od 10:30 – 11:30, čím sa rapídne skrátil môj literárny čas.
Ďalšou dennou zábavou je meranie teploty ráno o 8:00 a večer o 18:00 a posielanie fotky nameranej teploty cez LINE na recepciu. Keďže som meranie teploty z takouto intenzitou praktizoval naposledy ako dieťa, mal som čo robiť na to nezabudnúť, ale našťastie sa vždy telefonicky ozvala milá recepčná , ktorá mi to pripomenula. Vedecké vyhodnotenie meraní, na prekvapenie ukázalo, že sa moja teplota hýbe v rozmedzí od 35,2 do 36,8 pričom nižšiu teplotu som mal väčšinou ráno keď som cvičil. Vysvetlil som si to tým, že to bolo soľou ktorú som vypotil pri cvičení.
Svoj čas chodenia som rozdelil nasledovne: pol hodina rýchlej chôdze prechádzajúcej do behu (ktorý nie je povolený... načo som bol upozornený strážcami) a pol hodina socializácie na lavičkách v parku. Rýchlo som sa skamarátil s naozaj zaujímavými ľuďmi, s ktorými by som sa za normálnych okolností v živote nestretol. Ale tu v našom luxusnom väzení sme si boli všetci spoluväzni veľmi blízky aj vďační, že sa môžeme aspoň hodinku porozprávať „na živo“, nie cez telefón a s živým človekom. Komunikácia cez telefón a počítač nedokáže, určite nie pre moju generáciu, nahradiť tú osobnú. Hodina socializácie sa mala postupne stať highlight-om môjho dňa.
Samozrejme som, ako každý správny väzeň, uvažoval o rôznych možnostiach svojho úteku na aspoň jedno pivo vonku , ktorý by síce nebol zložitý, ale zaznamenaný na všade prítomné kamery, s určite nie príjemnými dôsledkami.
........................
Druhý týždeň
Útlm z nemožnosti si dobyť baterky telesnou aktivitou a zmenou stereotypu
Tak ako mi prvý týždeň prešiel neočakávane rýchlo, začal sa čas od druhej polovice pobytu v karanténe spomaľovať. Prekvapilo má to, pretože pri svojich dvojtýždenných cestovateľských zážitkoch, väčšinou preblesne druhý týždeň ako blesk.
Každý deň odchádzali blízky ľudia, s ktorými som sa práve len zoznámil a nových ľudí nebolo vidieť, pretože boli v svojich prvých 3 dňoch neviditeľnosti.
Denný harmonogram som dodržoval aj naďalej, ale nadšenie a vitalita klesli. Opakované činnosti som robil viac s povinnosti, ako s radosťou. Čas sa spomalil a meditácia, spočívajúca v pozorovaní stále toho istého obrazu, sa stala nudnou. Inak ako sledovanie napríklad západu slnka nad morom, ktorý je pre romantika ako ja, každý večer garantovane iný a jedinečný.
Kým som v prvý týždeň ešte uvažoval o tom, ako sa mi podarí zaplávať si v bazéne, na ktorý sa celý deň pozerám cez kríky, tak sa moja bytosť v druhý týždeň už neuspokojila s takýmito prízemnými požiadavkami.
Chcel som ísť von! Na rušnú ulicu, kde trúbia autá, kde voňajú jedlá pripravované na ulici, kde mi všade ponúkajú niečo na zakúpenie, kde ľudia pokrikujú na seba, kde deti výskajú, kde sa ľudia hádžu do mora, alebo sexi telá na pláži váľajú na slnku. Kde podgurážené hlučné skupinky vychádzajú z barov a krčiem, tancujúc a spievajúc na ulici. Tam, kde je život typického letoviska. Práve ten robí letovisko letoviskom, práve preto tam chodíme. Nechceme aby tam bol kľud ako doma, ani aby tam platili pravidlá ako doma. Na dovolenke sa chceme odviazať. Chceme byť iní, slobodnejší, nenormálnejší. Chceme sa odviazať z reťaze, na ktorej sme doma vďaka dodržiavaniu zaužívaných spoločenských noriem. Doma by ste asi do reštaurácie neprišli v plavkách, alebo jedli jedlo sediac na chodníku.
V druhý týždeň mi začali vadiť milé telefonáty, že som si zabudol objednať jedlo na ďalší deň. Rezignovane som začal hlásiť, že to isté čo včera. Na dovolenke sa chcem prechádzať na promenáde, „inšpicírujúc“ každú reštauráciu, aké jedlá ponúka, aké ambiente a atmosféru má. Chcem mať slobodu si v jeden deň dať jedlo na ulici a na druhý vo fajnovej reštaurácii a v tretí deň vypustiť jedlo a nahradiť ho drinkom.
Ďalším prekvapením je, že sa teším na spánok. Na sny. Na slobodu, ktorú mam v noci, kedy môžem odletieť kam chcem, s kým chcem!
Ešte mám dva dni do konca, ale už teraz hodnotím svoj pobyt v karanténe v Thajsku ako úžasnú životnú skúsenosť. Musel som spomaliť svoj rytmus, moja pečeň si oddýchla ako už dlho nie, spoznal som nových úžasných ľudí. A spozoroval, aký prispôsobivý človek je. Asi si zvykne naozaj skoro na všetko, aj keď bude hundrať.
Naučil som sa pokorne znášať pre mňa nelogické pravidlá. Po dvoch negatívnych testoch ešte stále nie som slobodným človekom. Ešte stále musím dodržiavať pravidlá stanovené v dejinách ľudstva pre ťažko chorých a vysoko infekčných ľudí. Prizerať sa, ako sa moja izba každé 4 dni dezinfikuje, akoby tam žil malomocný s tuberkulózou a týfusom. Dezinfikuje nezjedené jedlo a odpad. Možno je toto len cvičenie. Pre prípad ozajstnej epidémie to teda už budeme mať nacvičené...
Resumé
Veci, ktoré som kedysi považoval za samozrejme, som si začal viacej vážiť. Áno, som vďačný. Na niektorých cestách som už hundral, ak to nebolo podľa mojich predstáv. Ak izba bola vybývaná. Služby a jedlo nie dokonalé.
Za 3 dni budem vďačný sa slobodu pohybu a nebudú mi vadiť maličkosti a malé nedostatky, aké sa vyskytujú na každej dovolenke. Luxusný karanténny hotel vymením za slobodný „backpackerský“.
Budem brať veci také, aké sú a budem sa z nich tešiť. Ako malý chlapec, ktorému práve začali prázdniny.
